Rakúske Alpy, nie každý sa tam dostane. Aj mne sa to podarilo výnimočne. Túto sezónu som sa rozhodol, že ich navštívim už v Októbri.
Pred pár dňami som si tento sen splnil a naplánovaná akcia vyšla na jednotku. Slnko svietilo od rána a prvý čerstvý prašan sezóny ležal nad hranicov 1700 m. Takže jazdenie na ľadovci v plnej krase a výhľadmi až do Dolomitov mi robili každú minútu plnohodnotnejšou . Za dobrého počasia sa dobre túla hrebeňmi a človek si môže vybrať s nekonečných možností. Tak som si vybral svoje "ihrisko" a celé doobedie som dával prvé linky.
Po rozjazdení dostupného boli lyže na pleci a už aj som šľapal do zóny, kde niet ani živáčika. Začalo sa zmrákať. Bol som napochybách či stihnem dokončiť jazdu. Nakoniec som sa pustil do neznámeho terénu, v ktorom ma zastavila "ľadovcová štrbina". Zbadal som ju v poslednej chvíli a len tak tak som sa jej vyhol. Dá sa povedať, že to bolo na hrane života a smrti! Aj v tejto ošemetnej situácií som vytiahol mobil a pofotil útroby bielej pasce, ktora si ticho, v tajnosti čaká na svoje nič netušiace obete. Dávajte si pozor hlavne v tomto obdoíi, aby vás nemuseli hľadat v štrbinách. Ešte jedna poznámka čo mi neunikla, keď ste v Alpách a jazdíte vo voľnom teréne. Ak nik o vás nevie, tak vás nik ani hľadat nebude!
Text a foto: Michal Plichta
